Prinášame vám rozhovor s JUDr. Dominikom Markom, autorom publikácie Konanie o dovolaní: Vybrané teoretické a aplikačné problémy, ktorá ponúka výklad právnej úpravy dovolacieho konania v civilnom sporovom konaní s osobitným zameraním sa na vybrané oblasti, ktoré vyvolávajú otázky.
Mimoriadne dovolanie je opravný prostriedok, ktorého podmienky prípustnosti sú téma pretrvávajúco rezonujúca v praxi. Je toto dôvod, ktorý Vás viedol k výberu témy?
Ako naznačujem už v úvode knihy prostredníctvom citácie z inej monografie na tému dovolacieho konania, dovolanie so sebou nesie prvok tajuplnosti až nedostupnosti.
Ilustrovať to možno na príklade spomenutých podmienok prípustnosti dovolacieho prieskumu. Bez potreby podrobného rozpisovania možno uviesť, že Civilný sporový poriadok upravuje dve základné množiny rozhodnutí a nedostatkov, ktoré možno podrobiť dovolaciemu prieskumu. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak sa v ňom vyskytujú tzv. vady zmätočnosti. V zmysle § 421 CSP možno dovolaním napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré potvrdilo alebo zmenilo napadnuté prvoinštančné rozhodnutie, ak obsahuje vady právneho posúdenia.
Od začiatku aplikácie novej právnej úpravy sa vyskytovali otázky, či možno dôvody prípustnosti dovolania kumulovať. Inými slovami, či môže sporová strana v jednom dovolaní napadnúť rozhodnutie aj pre vady zmätočnosti a aj pre nedostatky právneho posúdenia. Zákon takúto možnosť nevylučuje. Jedno rozhodnutie prirodzene môže obsahovať oba druhy identifikovaných nedostatkov. Napriek tomu veľký senát občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR vo svojom prvom rozhodnutí uviedol, že kumulácia dôvodov prípustnosti dovolania je vylúčená a dokonca zašiel ešte ďalej. Uzavrel, že napadnúť rozhodnutie nemožno ani pre viac vád zmätočnosti súčasne. Tie by mali byť údajne v zákone zoradené hierarchicky podľa ich dôležitosti.
Toto rozhodnutie bolo podrobené mimoriadnej kritike odbornej obce a v nadväznosti na kasačné rozhodnutie ústavného súdu bol v uznesení veľkého senátu NS SR, sp. zn. 1VCdo 1/2018 prijatý opozitný právny záver, ktorý platí doposiaľ a na prvé rozhodnutie veľkého senátu sa takpovediac „zabudlo“.
Zaujímavé otázky a praktické súvislosti sú spojené s dovolaním aj z hľadiska ďalších aspektov, ktorým sa bližšie venujeme v knihe. Práve rôznorodosť otázok, ktoré som zaznamenal v aplikačnej praxi, bola motivujúcim faktorom pre spracovanie tejto témy. Bez prílišnej hyperbolizácie možno konštatovať, že ucelené porozumenie inštitútu dovolania je kľúčové nielen z hľadiska hájenia individuálnych práv sporových strán v civilnom spore, ale rovnako má pre postavenie Najvyššieho súdu SR ako zjednocovateľa právnych názorov v súdnictve význam aj pre rozvoj právneho poznania.
V kontexte dovolania venujete pozornosť v rámci celej jednej kapitoly Veľkému senátu Najvyššieho súdu SR, tzv. „R-judikatúre“, aj vzťahu nálezov Ústavného súdu SR k rozhodnutiam Najvyššieho súdu SR. V čom ako autor a zároveň ako odborník z praxe vidíte najväčšie výzvy v tejto oblasti?
Veľký senát Najvyššieho súdu SR a tzv. „R-ková“ judikatúra (teda publikácia stanovísk a rozhodnutí v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky) sú nástroje, ktorých účelom je zabezpečenie jednotnej aplikácie právnych predpisov v súdnictve. Tento konečný zámer možno jednoznačne kvitovať. Na druhej strane je dôležité zohľadniť vzájomné pôsobenie oboch inštitútov a porozumieť tomu, ktorý by mal mať v konkrétnej situácii prednosť. Nemožno totiž opomenúť, že postúpenie veci z trojčlenného senátu na Veľký senát Najvyššieho súdu SR sa bezprostredne dotýka aj základného práva sporovej strany na zákonného sudcu.
Čo sa týka vzťahu rozhodnutí Ústavného súdu SR k rozhodnutiam Najvyššieho súdu SR, možno rozlišovať dve kategórie. Prvou budú kasačné nálezy Ústavného súdu SR. Ich dôsledkom je takmer bezvýnimočná viazanosť právnym názorom ústavného súdu po vrátení veci na Najvyšší súd SR.
Rozhodovacia prax Ústavného súdu SR má však význam aj nad rozsah konkrétnej kauzy. Ide totiž o súd, ktorý má vo veci kvázi „posledné slovo“. Nebolo by preto zrejme efektívne, ak by právne názory Ústavného súdu SR neboli zohľadňované v rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR. Výrazný odklon by totiž pravdepodobne viedol k zrušeniu takýchto rozhodnutí na pôde Ústavného súdu SR.
Ako najväčšie výzvy možno v tejto súvislosti označiť náležité porozumenie spolupôsobenia inštitútov veľkého senátu a tzv. „R“ zbierky. Pochybenie pri výbere konkrétneho nástroja na zjednotenie judikatúry môže zasahovať do základného práva sporovej strany. Súčasne je výzvou hľadanie efektívnej dynamiky medzi Najvyšším súdom SR a Ústavným súdom SR. Najvyšší súd SR má totiž nepochybne právo prezentovať vlastné autonómne názory a nemá iba reprodukovať závery Ústavného súdu SR.
Aké sú hlavné nedostatky platnej právnej úpravy dovolania?
Nedovolím si tvrdiť, že by aktuálna právna úprava trpela výraznými nedostatkami. V pôvodnom návrhu zákona však bol zakomponovaný aj ďalší dôvod prípustnosti dovolania pri vadách právneho posúdenia. Tým bola situácia, keď rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od právnej otázky, ktorá už síce bola v minulosti vyriešená dovolacím súdom, ale mala by byť posúdená inak. Navrhované znenie zákona tým vytváralo priestor pre prehodnotenie odpovede na právnu otázku, ktorá bola zvolená v minulosti. Platná právna úprava sporovým stranám takúto možnosť neposkytuje. Rozhodovacia línia dovolacieho súdu sa tým konzervuje, čo vzhľadom na dynamickosť právneho prostredia nemusí byť vždy vhodné. Vypustenie tohto ustanovenia zákona v legislatívnom procese preto možno označiť za nevyužitú príležitosť.
Knihu môžete zakúpiť v našom e-shope tu.
